" divné časy ..."

Autor: Martina Poničanová | 19.4.2013 o 19:03 | (upravené 20.4.2013 o 16:52) Karma článku: 10,77 | Prečítané:  294x

" Tancuj víla lesná, v kolotoči divných čias, nech je z teba besná, tancuj divo ,nadoraz !" Tento verš mi mohla pokojne predniesť pani na Živnostenskom úrade, keď som si odhodlane preberala osvedčenie o živnostenskom podnikaní. Možno to bolo vekom, možno povahou, no jednoznačne moja viera v čestnú a poctivú prácu, a následne za ňu i "plácu", dosahovala svoj vrchol...

Začiatky nebývajú ľahké, s tým som rátala. Ako matka poldruharočnej dcéry, čerstvo vydatá, bez kapitálu a známostí, naškriabala som samozrejme s manželovou pomocou aký-taký "kapitáliček", na prvotné náklady, ktoré ako to už býva, rástli každou ďaľšou sekundou. Ako odevná dizajnérka som si zriadila ateliér odevnej tvorby. Keďže som si zvolila vhodnú polohu, priamo v centre Zvolena, zákazníčky mi pribúdali a vracali sa, čo bolo fajn.


Po čase ma oslovilo niekoľko odevných firiem a predajní,pre ktoré som tvorila celé kolekcie. Počnúc nákupom potrebného materiálu, samozrejme z vlastných prostriedkov, pretože pýtať zálohu na "matroš" by neurobilo dobrý dojem, cez celkovú technickú dokumentáciu, až po konečný produkt- teda odev. Pár mesiacov to fakt klapalo. Dni však začali byť akési krátke, moja pracovná doba trvala čoraz dlhšie, v posledných mesiacoch asi tak od 7.30 do 20.30.Manžel každý deň vyzdvihol malú zo školky a sami spolu čakávali na "úspešnú "maminu.Myslím, že je jasné, že som začínala byť fyzicky dosť vyčerpaná a na psychickej pohode mi určite nepridali čoraz častejšie kontoly tzv."čiernej práce" z OÚP a ŠOI,  našťastie v tomto smere som mala jasno. Inak povedané,  od malička mi rodičia vštepovali " poctivou prácou, najďalej zájdeš". Dnes už na to mám pár kontroverznejších pripomienok. Snaha pracovníkov spomínaných inštitúcii mi pripadala až smiešna, od rána do večera som predsa sedela za šijacím strojom, boli týždne, keď som v rámci úspory času ostala spať na strihacom stole,  prípadne som šila celú noc. Neviem, či to bola iba ich snaha, plniť si svoje pracovné úlohy, čo najlepšie alebo už išlo o bezohľadnosť z ich strany, keď s neskrývaným sklamaním odchádzali z ateliéru bez pokút... Čo však nastalo potom neprajem nikomu.


Moje telefonáty odberateľom sa zhusťovali, čoraz častejšie som pripomínala splatnosť faktúr, až napokon išlo o samotné vyzdvihnutie kolekcií, ktoré si objednali a mňa stáli mnoho úsilia i financií. Firmy krachovali jedna po druhej, prípadne ich krach čakal a bolo logické, že rušlili všetky dohody...Dostala som sa do omeškania platieb nájmu, odvodov, splátok za stroje... Klasika. Bolo už jedno,  že mám desiatky perfektných vecí na predaj,  keď zmizol predošlý dopyt. Skoro každý deň som našla v schránke výzvu na zaplatenie , predexekučné, a následne aj exekučné upovedomenie,  telefón mi zvonil v jednom kuse,  ak nie hovor,  tak smska s výhražným textom na okamžité uhradenie záväzku atd. Zrušila som ateliér, priestory i živnosť , no vtedy to bolo v ...keli.... Bála som sa pozrieť do poštovej schránky, keď zazvonil mobil,  striaslo ma, v noci som dokonca spávala s otvorenými očami / to viem od manžela, pretože mnou niekoľko krát poriadne lomcoval, aby ma prebral, resp., aby zistil,  či žijem /, za mesiac som schudla desať kilogramov a celé dni som bola schopná prespať,  prespať celé to šialenstvo.


Dnes po zhruba piatich rokoch, ktoré odvtedy uplynuli,  a počas ktorých som si ešte vyskúšala pár zakolísaní, no ani z ďaleka nie takých fatálnych, sa mi nechce veriť, že je to ok. Postupne, ale už aj s pomocou rodiny / čo tiež bola dosť náročná situácia, ale predsa len vďaka za ňu / ,manžela,  vyhrabala som sa z dna , o ktorom som si myslela, že mojím určite nebude.Možno v čase, keď som ostávala v práci šiť do rána,  v televíznych novinách vyhlasovali " Hon na živnostníkov v Slovenskej republike " a ku mne sa toto info iba nedostalo... Živnostníci dnešnej doby, keď vám opäť raz zdvihli odvody, skláňam sa pred vami, pred vami všetkými, ktorí bojujete doslova o holý život,  váš i vašich blízkych, o prostú strechu nad hlavou...Nikdy som nechápala ako je možné, aby moja rodná krajina robila všetko preto, aby som musela uvažovať nad tým , že napriek dobrému vzdelaniu a možnej perspektíve, radšej odídem pracovať ako opatrovateľka, či dokonca doslova slúžka / týmto označením sa nechcem v žiadnom prípade dotknúť nikoho, koho by sa teoreticky mohlo týkať, ale žiaľ, neprikrášľujme si niečo, čo sa prikrášliť nedá /do zahraničia. Prečo by som mala,  prečo mám opustiť kraj,  ktorý milujem,  prečo mám opustiť svojich blízkych ?Teraz už nekladiem otázky typu : prečo sa mi to stalo , prečo, keď som nemala možnosť zamestnať sa a radšej som si sama  vytvorila pracovné miesto, niesla som zodpovednosť za svoje chyby i chyby druhých, prečo dnes som na chvoste potravinového raťazca v tomto štáte ? Prečo  preň znamenám menej, ako tí, ktorí nepracovali nikdy? Je to jedno, každý sa musí spoliehať sám na seba alebo už ani to neplatí ?


Tieto otázky mnou otriasali dlhšie,  ale to už je iný príbeh,  a po ňom ďaľší a ďaľší, čo je pre mňa typické. Kroky,  ktoré nasledovali  možno neboli v tej chvíli úplne správne, no jednoznačne moje zmýšľanie, životné hodnoty a priority posunuli do novej roviny, o tom však radšej nabudúce. Nemám ani z polovice to, čo bolo predtým mojím snom, z pohľadu mnohých mojich známych i časti rodiny akoby vlastne nič, ale pravda je iná. Mám krásnu zdravú dcéru, muža, ktorý je svojský, no som šťastná, že ho mám a posledné,  pre mnohých banálne,  pre mňa však neskutočne vzácne... Pokoj a kľud, život bez strachu, otváranie poštových obálok v očakávaní dobrých správ. Akoby zastal čas a ja som šťastná a dnes i vďačná za všetko,  čo bolo,  je a bude. A dokonca chvíľami " slyším melodie jiných lidí ..."

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?