bože, daj, aby som sa nedožil geriatrie...

Autor: Martina Poničanová | 20.4.2013 o 19:03 | (upravené 20.4.2013 o 19:08) Karma článku: 19,12 | Prečítané:  7082x

Toto by mal byť ideálny začiatok modlitby gerontov zvolenského okresu. O pozoruhodných praktikách, /ne/liečebných postupoch na geriatrickom oddelení  vo Zvolene kolujú v tomto kraji mnohé, na prvé počutie až neuveriteľné historky. Ako návšteva hospitalizovaného pacienta /pacientky som sa tam vyskytla niekoľko krát, pričom ani raz som neodchádzala s dobrým alebo aspoň trocha nepríjemným pocitom. Vždy to bolo dosť na ... .

Celou cestou domov som premýšľala nad možnosťami ako , čo najskor zaistiť pre starkého, či starkú moju i manželovu okamžitý prevoz na iné miesto, ako som si časom overila, ideálnym sa  zdá byť krupinské oddelenie dlhodobo chorých.


Totálnym prelomom v mojom dovtedy nepotvrdenom zmýšľaní o ger.odd. vo Zvolene, bola moja povinná prax priamo na tomto mieste. Nie, nie som až taká prešpekulovaná a nešlo o konšpiráciu, či špionáž z mojej strany. Obyčajná náhodička. V tej dobe sme žili v dome manželovho starého otca / vtedy mal 82 rokov / a jeho Parkinson, spolu so stareckou demenciou, vysokým tlakom, slabučkým prehĺtacím reflexom a totálnou inkontinenciou nabral po smrti starej mamy poriadne na obrátkach. Po mojom fiasku v podnikaní mi prišiel opatrovateľský kurz práve vhod. Chcela som získať,  čo najviac informácií a zručností, aby som bola starkému nápomocná. Na všetko šomral rád a veľa, ale bol to dobrý človek, ktorého som mala rada a vážila si ho.  Kurz trval zhruba tri mesiace, pričom posledné dva týždne sme museli  absolvovať povinnú prax na spomínanom oddelení. Zo samotného kurzu, tém a prednášajúcich som bola nadšená, na toto obdobie spomínam rada.


Prednášala nám vtedy aj pani, ktorá pracovala na geriatrii, neustále prízvukovala aké nevyhnutné je polohovanie pacientov v pravidelných časových intervaloch, v rámci prevencie tvorby dekubitov, ktoré boli pre pacienta nielen nepríjemné, ale hlavne veľmi bolestivé a vždy znamenali zvýšené riziko zápalov a následne ďaľších oveľa vážnejších komplikácií. Prízvukovala maximálne trpezlivý a humánny prístup, trpezlivosť  atd. pri kŕmení pacientov. Nemenej doležitá bola hygiena, keďže skoro všetci pacienti mali plienky a bolo nevyhnutné každú hodinu všetkých prezrieť a v prípade potreby umyť a prebaliť, aby nevznikali zapareniny,  či odreniny. Takto poučená som spolu s hŕstkou ďaľších "spolužiačok " vkĺzla v jedno ešte zatmené skoré ránko na mužské geriatrické oddelenie.


S poľutovaním musím skonštatovať, že už v tento deň mi bolo v reále vyvrátené každé slovko spomínanej prednášajúcej o tom ako tu poskytujú zdravotnú starostlivosť. Nechcem byť únavná, preto nerozpíšem individuálne každý deň. Isté však je, že sestry, s ktorými som prišla do styku by to mali fakt zabaliť a robiť úplne na inom mieste, ideálne mimo živých ľudí a radšej aj zvierat. Do izieb pacientov s dekubitmi /ktoré skutočne v prvom momente sposobujú úplný šok pre čuchové orgány ostatných, no dá sa to zvládnuť, dokonca si nato i zvyknúť /vždy však po menšej vzájomnej výmene názorov vchádzala tá, ktorá " prehrala " s výkrikom : "Fúúúúj, no tu je na zdochnutie ! To je smrad !. Lenže na " zdochnutie tam bolo pre dekubity, ktoré im sposobili práve oni, keďže báchorky a nevyhnutnom pravidelnom polohovaní boli fakt len báchorkami. V šoku a oduševnení / tu som si pripadala fakt ako na misii v krajinách tretieho sveta / sme my opatrovateľky z vlastnej iniciatívy polohovali chudákov ujov, ktorých to však stálo veľa sebazaprenia,  keďže preležaniny tu vznikali už po troch dňoch nezáujmu personálu. Plus si k tomu prirátajte, že plienky sme  menili my, tak ako sme sa učili na kurze každú hodinu, inak ich menili dva - krát za deň. Kompletne všetci pacienti mali zapareniny, drvivá väčšina preležaniny a zo sesterskej a lekárskej izby sa oddelením vábne šírila voňa čerstvo zaliatej  kávy...


Snáď nikoho nezaskočím informáciou o skoro absentujúcom kŕmení pacientov, kto sa nedokázal najesť sám a hlavne rýchlo, mal smolu. Bola som svedkom niekoľkých nervóznych výstupov sestier : " To, čo stvárate, veď si to chyťte, ústa, no rýchlo, tak ja nato kašlem, ja nemám na toto čas ",  no veru, veď káva už pomaly chladla. Chudák ujo, tú ruku nemohol roztvoriť už roky a ústa nevládal otvoriť od smädu, pretože pohár s vodou mal položený práve na tej strane,kde mal nevládnu ruku. A takto by som mohla pokračovať ešte veľmi dlho, to, čo som tam videla a zažila bol pre mňa obrovský šok. Musím však maximálne vyzdvihnúť prácu dvoch rómskych /myslím / sanitárok-ich prac.zaradenie žiaľ neviem presne, sestričky však boli o pozíciu vyššie. Tieto dve dámy s veľkým " D " si okrem svojich povinností našli čas aj na rozhovory s pacientami, či hygienu, kŕmenie, mnohokrát robili to, čo bolo povinnosťou sestier a samozrejme z personálu im nepoďakoval nikto, no ujovia sa celí roztriasli, keď ich videli.


Hneď po absolvovaní praxe som chcela podať podnet na kompetenté inštitúcie, no úplne znechutená som zistila, že o tomto podnete, by informovali nemocnicu s dopredu stanoveným termínom kontroly. Tak to bola fakt sila, personál by v pohode všetko doviedol do ideálneho stavu, zahrali by dokonalé divadlo a moj podnet by zmietli zo stola...Toto sa stalo pred štyrmi, či piatimi rokmi. Nášho starkého som potom opatrovala tri a pol roka / bez jedinej preležaniny podotýkam / a keď sa mu rapídne zhoršil zdrav.stav a sanitka ho odviezla na predmetnú geru, netrvalo ani sedem dní a zariadili sme prevoz do Krupiny. Neprekvapí vás, že aj za tých pár dní sa im vo Zvolene tie preležaniny podarilo docieliť.


Diametrálne odlišný prístup i starostlivosť sme zažili v Krupine. Zásadne sme prichádzali mimo návštevých hodín, proste hocikedy, už som nechcela nechať nič na náhodu. Ale bola som milo prekvapená,  priam v eufórii. Vždy sme našli pri starkom sestru, krorá ho křmila, prezliekala, umývala, chodila a  cvičila s ním. Týmto sa samozrejme chcem poďakovať a želám rovnaké oduševnenie aj do budúcna. Pred niekoľkými dňami bola vo Zvolene hospitalizovaná tento krát moja stará mama a žiaľ len potvrdila moje predošlé skúsenosti.


Takže milí synovia a dcéry, verte svojim starčekom, keď tvrdia, že celý deň nejedli alebo neboli prebalení a urobte všetko preto, aby aj napriek ich veku bolo o nich postarané s úctou, ktorá by nám mala byť vlastná...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?