" dobrú noc, macocha moja... "

Autor: Martina Poničanová | 23.4.2013 o 14:40 | (upravené 23.4.2013 o 14:53) Karma článku: 12,16 | Prečítané:  990x

"Dobrú noc, macocha moja..."  povedala so smiechom , bozkala ma na líce, pričom mi švihla vlasmi po oku. Preskočila ma , s mrnkaním zaľahla, no opäť si neodpustila " popukanie a prepraskanie" všetkých kostí a kostičiek na jej dospievajúcom tele. S úškrnom na perách a očakávaním v očiach sledovala, kedy opäť raz nad týmto jej zvykom prevrátim oči.

Nesklamala som ju a zagúľala očami. Spokojná, že svoj zámer dotiahla do úspešného konca, zakuklila sa do periny... Vo štvrtok, minulý týždeň...V máji má štrnásť, tak rýchlo to ubehlo. Celých desať rokov uplynulo odkedy som jej ako štvorročnej prvý krát pohladkala vlnité vlásky.  "Stviga" bolo prvé slovko, ktoré mi vtedy povedala. V čase mojho  zoznámenia sa s manželom, žili  s manželkou v oddelených domácnostiach zhruba dva roky. Keďže o dcérku  sa striedavo starali, nebola som s ňou každý, ale skoro každý deň.


Spočiatku ma hlavne sledovala a pozorovala, keďže  som bola akosi bližšie pri ocinovi, akosi viac, ako bolo vtedy pre ňu možné prijať. Nebola to pre mňa jednoduchá situácia, ale určite oveľa ľahšia ako pre ňu, malého drobca, ktorý sa ocitol v chaose. Chcela mať istotu a pocit bezpečia, pri jednom i druhom rodičovi. Ja som znamenala možné ohrozenie, aspoň sa domnievam, že nejako takto vtedy uvažovala.  Raz sme všetci traja hrali "človeče "a ja som vtedy ako naschvál  hádzala samé šestky , napriek tomu, že som dobreže nehrala nohami, len,  aby som prehrala... Chtiac, nechtiac,  som vyhrala.  Vtedy sa nahla  ponad rozloženú hru a vylepila mi facku.  Ostala som ako obarená, nevedela som ako reagovať, keďže som nebola  jej mamou, ale v tých dňoch som nadobudla pocit, že ľady sa prelomili a ako nevlastnú mamu ma už prijímať začala. Omyl, moje závery boli pravdaže prirýchle, priskoré...


Trvalo viac času, viac týždňov, mesiacov a najmä chvíľ, ktoré sme spolu prežili nato, aby mi  začala  veriť a doverovať. Medzitým sa manžel rozviedol, jej mamina začala žiť s novým partnerom a my zas spolu / v tej dobe tak nejako chaoticky, chodila som na výšku, pracovala a prespávala u našich, ktorí síce niečo tušili, ale zďaleka nie realitu /. Zlom nastal v okamihu, keď som otehotnela... V žiadnom prípade nebudem tvrdiť, že napriek ochrane, či antikoncepcii. Paradoxne žiadna nebola,  mala som proste pocit,  že ak sa tak stane, asi to tak má byť.  Čo bude potom, bolo pre mňa " vo hviezdach ".No a stalo sa, malá blcha sa tešila na súrodenca a ja som musela, čo najskor vyklopiť pravdu doma.


Teraz už viem, že moj úvod v znení : " Mami, nebudem ti tvrdiť, že ide o  lásku ako z telenovely, je rozvedený, má dcéru, čakám s ním dieťa a neviem, či sa vezmeme alebo čo... " úplne logicky vyvolal reakciu toho najtalianskejšieho z talianskych temperamentov. Samozrejme časom sa všetko úplne zmenilo, vzali sme sa, aj keď "krútiacich hlavou a lámajúcich palicou " bolo v tom čase dosť, v  mojej i manželovej rodine.  Štúdium som nedokončila a pol druha roka od narodenia  Zuzky som si otvorila živnosť, ktorá dopadla ako dopadla...


Dnes sú moji rodičia hrdými vlastnými i nevlastnými starými rodičmi , tak ako ja hrdou mamou i "macochou" . Napriek tomu, že som úplne iná, ako moja, o desať rokov mladšia sestra / ktorá mi ako desaťročná nosila do izby vodu a jedlo,sladkosti, keď som predniesla našim svoj prejav o druhom stave a týmto manifestom som sa snažila , o čo najrýchlejšie akceptovanie tohto javu, a ktorá mi snáď tisíc krát ďakovala, že sa stane tetou a neskutočne sa tešila/, napriek tomu, že keď listujem v mojej minulosti, robila som dlho zásadne všetko inak ako mi odporúčali, či s trpezlivosťou naši  radili, tak i napriek tomu dnes viem a cítim, že ma moji rodičia prijali takú aká som, so všetkými chybami a omylmi, ľúbia mňa i moju rodinu.


V súčasnosti som ja tá, ktorá hlučne a talianskym štýlom reaguje na výčiny našich dcér, ktoré pritom s letargiou v tvári,  hryzkajúc chrumky na posteli,  odratávajú minúty mojej prednášky :-). Akosi prirodzene je medzi  nimi súrodenecké puto, sestry za každých okolností / tak ako ja so sestrou Paulušou/, bez ohľadu nato, či sú vlastné, či nie. Okrem Zuzky má však naša puberťáčka dvoch malých ,tiež nevlastných bračekov / od maminy/, ktorí na ňu takisto vzhliadajú ako na modlu a ona má aj pre nich lásky dosť.


Naschvál som neuviedla jej meno, pretože o tomto blogu zatiaľ nevie...Zajtra však zase príde...Ako to už býva v tomto veku, čakám , že mi povie :  " Maťka, to je traááááápnééééé .... ",  to mi však nevadí, naše reakcie, správanie a vlastne všetko, čo im s manželom predvádzame je tráááápnéééé už dobré dva roky a ešte aspoň ďaľšie dva bude .-). Viem, že má maminu, vlastného aj nevlastného ocina, ktorí ju ľúbia.  No chcem, aby si tak ako doteraz, aj naďalej a v budúcnosti bola absolútne  istá aj mojou láskou a podporou , tak ako Zuzi :-)...Pre mňa byť mamou,či macochou znamená nielen radosti, zmysel života, ale najmä dovod, prečo sa nevzdávať, prečo vždy po páde zmobilizovať svoje sily...Pretože je tu niekto, kto ma potrebuje, bez ohľadu na moje pošmyknutia...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?