"sústreď sa, lebo budeš žobrákom!"

Autor: Martina Poničanová | 12.5.2013 o 17:15 | (upravené 12.5.2013 o 17:44) Karma článku: 8,22 | Prečítané:  587x

Dátum splatnosti šeku na mňa "blikal" z poličky už pár dní, no v to ráno už doslova žiaril. Zbehla som rýchlo na poštu, ale samozrejme sa mi moja nezodpovednosť ihneď  vrátila v podobe textu : " Dnes z technických príčin zatvorené", super, a ďaľší deň bol sviatok. Manžel potreboval ísť do mesta, takže som sa mu celá natešená hodila do auta a zistila, že má v úmysle poslať dva balíky. Hneď bolo jasné, kto vyplatí aj  "žiariaci" šek.

Na parkovisku sme sa rozdelili, zmenila som plány a rozhodla sa splniť sľub o kúpe "skákajúcich pet-shopov", ktorý som Zuzke dala, samozrejme pod nátlakom, ale ona sa jeho splnenia dožadovala každý deň. Okrem toho, bolo "nevyhnutné" zakúpiť sadu farebných papierov na výrobu tapiet do Barbie- domu, a hlavne som bola manželom poverená zabezpečiť najnovšie číslo časopisu ATM. Bol, je, a určite aj bude jeho vášnivým čitateľom / zrejme kvôli hroziacej invázii z Marsu /. Keďže peniaze, ktoré v zúboženom a dokrčenom stave zvykne vyťahovať z rôznych, až nečakaných útrob odevu, sú pomerne často logicky poškodené a nechcené, dala som mu šek aj peniaze spolu v mojej peňaženke, aby boli bezpečne "prepravené", pričom som si vytiahla tridsať eur na "nákup".


Všetky obchody som mala "pod nosom",  priamo na námestí, kde bola aj pošta. Takže keď mi môj " poštový holub" zavolal, že má v úmysle opustiť mesto / ja som už mala síce všetko kúpené, ale zažiadalo sa mi po dlhej dobe potárať/, kým som sa "vymáčkla", že ostávam a vrátim sa autobusom neskôr, vybil sa  mi mobil. Bežala som k autu, nahlásila mu ďaľšiu  zmenu plánu a pomalým krokom som vykročila do uličiek mojej mladosti.
Na miesta, kde som sa nevyskytla minimálne od svatby / zhruba desať rokov/. Bola som ako v tranze, všetko sa tak veľmi zmenilo, no mne prebiehal pred očami film z minulosti, rozpamätávala som sa postupne, neubránila sa sentimentu. Zbadala som aj budovu, kde predávali prvú juhoslovanskú zmrzku, najprv za 50 halierov, potom za 1 korunu, atd. Bože, vtedy bolo všetko také lacné, za pár korún sa dalo kúpiť to, čo dnes stojí min. 10eur...


Vtedy som ju zbadala. Sedela na kôpke novín, oblečenie ako z mojich predchádzajúcich spomienok,  mala mierne pokrčené, ale čisté a vkusne zladené. Vlasy bez lesku a kedysi zrejme hnedej farby, v tej chvili pútali  svojou belobou a úhľadne vyčesaným drdolom. Tvár mala nezvyčajne peknú, čím viac som sa približovala bolo mi jasné, že ide o dámu, ktorá žobre z iných dôvodov ako býva zvykom. Nič nenasvedčovalo alkoholizmu, či ničomu podobnému...Zastala som pred ňou, ona zdvihla zrak a tyrkysovými očami so smútkom v nich, naznačila svoju prosbu o almužnu. Vo vrecku ma ťažili mince a bola som rada, že poslúžia niekomu, kto ich potrebuje viac ako ja. Zhrkotali do košíčka, ktorý mal jasný účel, pričom ma trocha zarazila dĺžka "hrkotania", zrejme som dala o trocha viac ako som mala v úmysle, prebehlo mi mysľou. Nespustila zo mňa zrak, poďakovala sa a ja som s dobrým pocitom mierila k autobusovej zastávke.


Do odchodu mi ostávalo šesť minút, prezerala som si plagáty a oznamy, čítala inzeráty. Keď autobus zastal,  automaticky som sa načiahla do vrecka pre drobné na lístok. A vtedy mi to " docvaklo". Jediné peniaze, ktoré som pri sebe mala,  som pred chvíľou dala pani s tyrkysovými očami. Peňaženku mal manžel, určite ju zavrel do skrinky v aute, a keď ju nemá na očiach, určite ho ani nenapadne, že som asi bez peňazí. No nič, vyberiem si z bankomatu, do kelu, karta je tiež v peňaženke. Tak si vyberiem priamo v banke, bože, občiansky je tiež v peňaženke. Do ...!Zavolám mu, niéééé! Veď mám vybitý mobil! Bez dokladov, peňazí a mobilu som bola úplne hotová, nemala som už ani tušenie, kde sa pohybujú moji niekdajší známi a keby aj, čo by som povedala?
"Ahoj, nevideli sme sa síce dobrých pätnásť rokov, rada ťa teraz opäť vidím a ozaj, nemohol by si mi požičať na bus?". Hrôza, ruky sa mi roztriasli. Po úpornom vnútornom monológu som dospela k záveru, že mi neostáva nič iné, ako sa vrátiť za " Tyrkyso-očkou"/ pričom som sa v duchu modlila, aby tam ešte bola / a požiadať ju o dve eurá na cestu domov. Sila, opäť som potvrdila , že som Majsterka trapasov.


Bola tam. Pri nej trojica starších udržiavaných dám, ktoré jej prispievali a niečo hovorili. Sledovala som ich asi desať minút, ale o ďaľších pätnásť mi mal prísť ďaľší bus, a potom až o dve a pol hodiny. Naoko odhodlane som sa vydala k nim.
"Prepáčte, že vás ruším, ale nemám inú možnosť. Asi pred polhodinou som sa pri vás pristavila a prispela vám...".
" Áno, viem, pravdaže. Tušila som, že sa vrátite, ešte nikto mi nedal šestnásť euro. Je to
veľa. Kým som si to zrátala, boli ste preč. Nech sa páči, to nemôžem prijať."
" Šestnásť ? Nie, nie, nechajte si ich, teda štrnásť, lebo dve eurá potrebujem na autobus domov".
Svätá trojica hľadela na mňa ako na obrazovku 3D kina, začali krútiť hlavami:
"No to som ešte nevidela, to sa nehanbíte, ako si môžete pýtať naspäť to, čo ste tejto úbohej žene pred chvíľou dali? To je strašné". Tyrkyso-očke som z dlane vybrala dve eurá a druhou  rukou zatlačila jej prsty na zbytok mojho príspevku.
"Prepáčte, dovidenia.." zvrtla som sa a bežala na zastávku. Nemala som odvahu obzrieť sa, neviem, či som sa červenala, ale uši mi horeli ako vatra, čo bol neklamný znak  môjho obrovského zahanbenia. Keď som konečne dorazila domov, už vo dverách som zaútočila na  manžela : "Vieš, že mám vybitý mobil, nemám doklady a vôbec, veď si mi vzal peňaženku! Vieš, čo sa mi stalo?" zbytok príbehu som vyvrieskala za pár sekúnd, pričom sa mi neskutočne triasol hlas od neutíchajúceho pocitu hanby.
Po tomto sóle som sa mierne ukľudnila a manžel usúdil, že je správna,  a najmä bezpečná chvíľa na vetu : " Maťka, ale ja som ti peňaženku podal na parkovisku " povedal mierne. Uši mi už nehoreli, ale doslova v tom momente zhoreli.
" Bože, to snáď nie..." roztvorila som kabelku, vybrala krabičky "skákajúcich pet - shopov", sadu farebných papierov, časopis ATM , no a bola tam!!!


"Prepáč, už si spomínam..." povedala som skoro plačom. Kým som mu pri aute hovorila o svojom zámere, podal mi peňaženku a ja som ju automaticky hodila do kabely, pričom  zrejme skĺzla na dno tašky. Takže celý ten hrozný trapas bol úplne zbytočný, myslela som si vtedy. Teraz po pár dňoch to celé už vnímam inak. Ja som tá, ktorá sa vôbec nesústredila a myslela na tisíc vecí naraz, na nič však poriadne. Moje spomínanie na koruny a pár drobných korún spôsobilo, že som Tyrkyso-očke dala pár stoviek korún , ale v drobných eurách a môj neskutočný  egocentrizmus  spôsobil,  že som obvinila manžela, pričom som ani na okamih nepomyslela nato, že chybím ja.
Myslím , že toto ponaučenie mi právom patrí. Odteraz si nebudem  v duchu hovoriť  iba : " Sústreď sa, lebo budeš žobrákom", ale najmä : " Chyby hľadaj  najprv vo vlastnom konaní...".

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?