"a-a-amniocentéza?"

Autor: Martina Poničanová | 13.5.2013 o 11:14 | (upravené 13.5.2013 o 11:25) Karma článku: 15,10 | Prečítané:  1955x

"Museli sme vám zavolať, na základe posledných vyšetrení  existuje  podozrenie na trizómiu chromozómu 18, ide o Edwardsov syndróm, podrobnejšie informácie vám poskytne pani doktorka, ak máte záujem." Ak mám záujem? Väčší som v živote nemala! "Pani Poničanová, ide o syndróm, ktorý sa vyskytuje v pomere asi 1:3000, pričom vo väčšine prípadov, zhruba v 95-percentách dochádza k úmrtiu ešte v štádiu plodu.

Ak sa predsalen podarí dieťatko donosiť, toto sú hlavné prejavy ES : rázštep pery a podnebia, anomálie  rebier a stavcov, skolióza, mikrocefália  / malá deformovaná hlavička /, polydaktýlia /nadbytočné prsty /, defekty srdiečka, omfalokéla /vnútornosti vystupujúce mimo telo/,...atd." pokračovala ešte pár minút, ja som sa však "stratila" už niekde na začiatku.
"Ide však len o podozrenie, preto sme si vás dovolili objednať na odber plodovej vody. Amniocentéza nám zhruba na 90-percent toto podozrenie potvrdí alebo, v čo dúfam, vyvráti..."
"A-a-amniocentéza?" vykoktala som zo seba. V najbližších minútach mi trpezlivo vysvetlila, o čo ide, aké sú riziká,  a prečo sa robí. Na rozhodnutie, či idem alebo nie, som mala tri dni. Dlhé, dlhé tri dni. Definícia diagnózy znela hrozne, vedela som, že v prípade môjho rozhodnutia je ešte čas na interupciu. Ale vedela som aj to, že ju nepodstúpim. Nikdy by som sa s tým nevyrovnala. Manžel so mnou v tomto súhlasil, spomenul trochu zvláštny argument : " Myslím, že nemáme právo, vieš, je veľmi ťažké sa narodiť ". Zareagovala som trochu odľahčujúcou  poznámkou : " No, pre teba určite". Následne som však naplno precítila jeho slová. Pôjdem, ale preto, aby sme vedeli, čo nás čaká, a aby som využila všetok zostávajúci čas na, čo najdôkladnejšiu prípravu...


Išli sme obaja, ešte mi šepol : " Uvidíš, že to všetko dobre dopadne." a už som ležala v ambulancii. Sestrička aj doktorka boli veľmi príjemné, pozitívne naladené a neustále ma ubezpečovali, že ide o bežné vyšetrenie / "To iste!" vravela som si v duchu, ale mysleli to dobre/. Dĺžka a veľkosť ihly, ktorá mala amniocentéze významne poslúžiť presiahla moje očakávania. Bola fakt dlhá, min.15cm a aj dosť hrubá, na druhej strane to bolo vlastne dobre,  pretože som ostala ohromená, a teda bez nervozity, iba v nemom úžase a očakávaní.
A o chvíľu už mi trčala z tela. Nie, nebolelo to, čo  ma prekvapilo, skôr som pociťovala silný, nepríjemný tlak. Na ľavej ruke mi pre istotu sedela sestrička a pravou som mala držať za koleno doktorku. Chúďa, v jednom momente jej v ňom trocha prasklo, hneď som ale uvoľnila stisk. Na ihlu nasadili  striekačku a začali odsávať, pomaličky, opatrne. Zrazu sa objavila bublina, prvá, druhá,...


"No, to som ešte nevidela, pozrite sa rýchlo! " vzrušene vyhŕkla doktorka a jednou rukou natočila monitor, s mojím dietkom v hlavnej úlohe,  smerom ku mne. Bolo krásne, ako vždy, ale ležiace oproti ihle načahovalo miniatúrny prštek a klepkalo po plochom hrote ihly !!! Každé klepnutie, ďaľšia bublina v striekačke.  Striekačku mi vymenili, trochu sme počkali, kým v mojom brušku prejde záujem o nové predmety a zopakovali odber. Tentokrát to vyšlo.
Na výsledok som mala čakať dva týždne, iba ak by boli výsledky zlé, mali ma kontaktovať z Ústavu genetiky skôr. Celý ten čas som myslela na ten maličký prštek,  na tú maličkú zvedavú hŕbku, úplne som sa zabudla opýtať na pohlavie dieťatka, keďže za daných okolností to bolo úplne nepodstatné. Asi o štyri dni, resp. noci,  sa mi sníval sen,  v ňom mi moja zosnulá babička v okne svojej chalúpky v Teranoch povedala : "Len sa ty nič neboj, Zuzanka je zdravá, len jej ty veľa, veľa spievaj". Od toho rána som dieťatko začala volať Zuzanka a trápiť ho mojím falošným spevom. Napriek obavám, cítila som veľkú radosť a vieru, že skutočne všetko bude fajn. O sedem dní mi prišiel telegram :"Žiadame vás, aby ste sa urýchlene aj s partnerom dostavili do Ústavu genetiky v Banskej Bystrici ". Celú cestu som plakala, zrejme som ani zďaleka nebola vyrovnaná s tým, čo hrozilo.


"Á, Poničanovci, dúfam, že sme vás príliš nevydesili. Ale od budúceho týždňa si aj s pani dokorkou berieme dovolenku, tak sme vám nechceli predlžovať čakanie, nie je to ľahké, viem." povedala sestrička a uviedla nás ďalej.
"Nebudem vás trápiť, dieťatko je v poriadku, podozrenie sa nepotvrdilo. Chcete vedieť aj pohlavie?Je to dievčatko ."
"Zuzanka..." zašepkla som si pre seba.
Pani doktorka pokračovala : " Milý otecko, dopredu vás upozorňujem, že z tohto sa už nevykrútite. Dcérka je jednoznačne vaša, nesie váš rodový znak,  aj ona má predĺžené satelity na pätnástom chromozóme".
"Viem, ju tiež uniesli..." odpoveď hodná môjho manžela, vtipkoval / svojsky ako vždy a bavil sa na tom len on /, ale na základe toho som vedela, že je šťastný. A šťastní a vďační sme obaja.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?