Netreba si zabiť svokru priskoro...

Autor: Martina Poničanová | 23.5.2013 o 18:35 | Karma článku: 12,09 | Prečítané:  1223x

Čierny, elegantný klobúk, veľké čierne okuliare, tmavý, na mieru šitý kostým a dokonale čisté, priam lesklé lodičky. "Toto je čo? Kde sa nachádzam? Na Sicílii?" prehnalo sa mi mysľou. Moja svokra. Nedalo sa poprieť, že v ten deň vyzerala výborne, avšak jej imidž vdovy po váženom sicílskom  "Donovi",  mi naháňal strach. Mali sme pár dní pred svatbou...

"Je potrebné si uvedomiť, že Ďurko už za sebou jedno manželstvo má. Manželstvo, ktoré nedopadlo dobre, ako vieme, a hlavne má dcérku, ktorá potrebuje obidvoch rodičov a ja urobím všetko preto, aby moja vnučka nepocítila žiadnu krivdu, či sa cítila ukrátene o pozornosť kohokoľvek z našej rodiny. Je ešte malá, potrebuje lásku a starostlivosť, čo si budeme hovoriť, si pre ňu cudzia, takže neviem ako sa bude vyvíjať váš vzťah. Okrem toho, do prvého manželstva som investovala priveľa, priveľa všetkého, preto s mojou pomocou nepočítajte. Myslím, že robíte chybu, celé sa to udialo veľmi skoro, unáhlene a nevhodne. No, ale,  veď sa uvidí..." vzpriamene odkráčala.


"Bože, veď ja nechcem to dieťa zožrať, mám ju naozaj rada, akceptujem ju a beriem ako trvalú súčasť nášho spoločného života. A čo naše dieťa? Okrem toho, myslela to tak, že vydajom  kalkulujem?  To snáď, nie?!" uvažovala som následne. O pár dní bola svadba, ktorá bez zveličovania, z môjho pohľadu, pri zmene farebnosti a strihových riešení odevov, prebehla na nerozoznanie od tradičného karu. Snaha bola, ale myslím, že obe rodiny do poslednej chvíle neverili, že ide skutočne o svadbu.
Prebehlo pár rokov, počas, ktorých sme sa napriek malej vzdialenosti stretávali vyslovene sporadicky, buď išlo o sviatky alebo o  výnimočné rodinné udalosti. Hoci mi neublížila, nevolala som ju mama, viac mi vyhovovalo oslovenie krstným menom. Musím však dodať, že nikdy nezabudla na narodeniny, či meniny nikoho z nás a nikdy sme od nej neodchádzali "s prázdnou rukou", ovešaní  taškami, ktoré boli plné rôznych mištičiek a krabičiek s dobrotami. Napriek tomu, strohosť, či chlad voči mojej osobe som pociťovala stále.

Všetko sa však zmenilo, keď sa rozhodla predať byt a nasťahovať sa k nám, resp.do domu manželovho starého otca, jej svokra, o ktorého sme sa starali a žili s ním. Na nejaký čas, kým si prispôsobí  bývanie na "Dolniakoch" pri svojej mame, ktorá už čoraz viac potrebovala pomoc a opateru. Na začiatku to bolo dosť hektické, čakala som už na "zabehané koľaje". No, to ešte len začala byť sranda. Jednoznačne je svätá pravda, že "dve gazdiné, v jednej domácnosti", to je čisté šialenstvo. Každá sme mali svoj systém na všetko, na varenie, pranie, upratovanie,  skladanie, či žehlenie prádla. Kým ja som v prípade žehlenia  rezignovala a rozhodla som sa radšej prádlo dôkladnejšie skladať  a žehliť  len v prípade akútnej potreby, mamina / v tom čase  som ju už tak volala, predsa len,  ubehlo pár  rokov/ počas slnečného dňa vybehla v plavkách,  so žehliacou doskou a "haldami" neožehleného prádla na dvor a jeho dokonalým žehlením strávila celý deň. Kým ja som bola štandardne nabudená asi tak do jednej v noci a vstávala som o šiestej, mamina išla spať o pol siedmej a vstávala okolo pol štvrtej. Zapla nahlas  rádio a začala pobehovať po dome, sprcha, natáčanie vlasov, rýchlo dala  prať, a medzitým asi stokrát tresla dverami. Kypela vo mne žlč, bola som nevyspatá, mal som pocit, že nič nerobím dobre, malá začala chodiť do školy, starý otec, ktorému som sa venovala denne asi tak osem hodín /a často aj v noci/, manžel, ktorý sa s príchodom svojej maminky zmenil z dospelého muža na tvrdohlavého, neposlušného puberťáka... Vždy si na to spomeniem pri reklame na Granko : "...a  čo, že máš štyridsať? Granko máš stále rád...".


Kým ja som sa rozčuľovala, že si po sebe neodkladá špinavú bielizeň, či neodloží aspoň zo stola, maminka, pobehovala a po milom Ďuríkovi všetko odkladkala a naprávala, čo mu pochopiteľne vyhovovalo. Mali sme aj zopár mučivých tichých dní a nocí. Keď však môj manžel, musel pracovne odcestovať na mesiac do zahraničia, začalo sa niečo, za čo by sme si obe zaslúžili výnimočné ocenenie za extrémnu  pracovitosť a efektivitu. Zhodli sme sa totiž na tom, že by sme obdobie  "ženskej nadvlády " mohli využiť na vymaľovanie celého domu, vrátane natierania interiérových zábradlí, radiátorov atd. Potom,  ako sme "vyhrali"  nad starým otcom, ktorý bol absolútne proti akejkoľvek úprave, či zveľadeniu / bol totiž presvedčený, že štyridsaťročné  červeno-žlté valčekové vzory nechceme odstrániť z estetických,  ale zo špekulatívnych dôvodov. A obe máme záujem poza jeho chrbát tajne predať dom. Ako by to bolo možné...? Ach, starký, majster konšpiračných teórií./, začala sa súťaž. Áno, presne tak. Obe sme narodené v znamení Blížencov a naša súťaživosť je markantná. Kým jedna oškrabávala omietku, druhá ju umývala, kým jedna varila, druhá vešala prádlo, kým... Snažili  sme sa  jedna druhej ukázať, koľko toho zvládneme. Pravdupovediac, bola som totálne vyčerpaná, ale súťaž, je súťaž, ako som si zvykla hovoriť : "Nie je dôležité zúčastniť sa, ale vyhrať!".


Raz sa milá maminka zabudla v práci, resp. nedala mi vedieť, že bude v kancelárii pracovať do rána, mobil nedvíhala a ja som akosi nebrala do úvahy, že ide o dospelú ženu  bez záväzkov a so slobodnou vôľou. Pravda však bola, že napriek netradičnému vzťahu medzi nami, bála som sa o ňu. Bála som sa, či pri dobiehaní na posledný autobus, ktorý odchádzal len z autobusovej stanice, nestretla niekoho zo štandardných "okupovateľov" staničných lavičiek atd. A tak som vyzváňala a vyzváňala, kým mi konečne okolo pol noci nervózne neodvetila do telefonu, že bude pracovať do rána, a že predsa nie je malé decko. Dotklo sa ma to, fakt som mala o ňu strach. Do rána moje obavy zmenili podobu, a síce, rozhodla som sa pre praktické demonštrovanie svojich pocitov z predchádzajúcej situácie. Veľmi dobre som vedela, že neznáša, cesnak, jeho zápach/pre mňa vôňu, okrem arómy z úst/, a preto uvariť výnimočne aromatickú "cesnačku" pri príležitosti jej návratu domov mi pripadalo ako skvelý nápad. Keďže som ešte aj dobre odhadla čas , v momente, keď buchli vchodové dvere, ozvalo sa : "Fúj, preboha, veď dobre vie, že .....Jáj, už viem." a veru vedela.


To bol moment, od ktorého sa začalo všetko meniť. Keď sa manžel vrátil zo služobky, celý dom bol vymaľovaný , nábytok si našiel nové miesto. Tu mi nedá nespomenúť situáciu, keď sme spoločne išli presúvať chladničku, keďže bola veľká. Mamine zazvonil mobil. Prízvukovala mi, aby som ju v žiadnom prípade nepreniesla sama. No ja som si opäť "zasúťažila" a s vypätím všetkých svojich síl,  presunula toho obra. Keď  dotelefonovala,  skonštatovala nad mojím počinom, že to sa nedá, že robím ako taká mula. O pár minút som už však videla ako sa naša asi jeden a pol metra široká a dva metre vysoká predsieňová zostava s policami a zrkadlom vznáša asi desať centimetrov  nad podlahou a premiestňuje sa cez chodbu von. Hlavnou indíciou bolo osem nalakovaných prstíkov s mne veľmi dobre známymi prsteňmi na jej prednej strane. Vtedy to už ale skončilo remízou.


Zrazu sme našli vzácnu zhodu, skoro vo všetkom. Kým som varila, už samozrejme bez cesnaku,ona  všetko oprala a ožehlila, kým som sa učila s malou, ona pozmývala podlahy v celom dome. Ráno odchádzala  tíško ako myška a ja som sa tešila, kedy príde z práce a budeme sa môcť rozprávať a smiať. Zistila som, že je veľmi citlivá, vnímavá a veselá osôbka, ktorej prítomnosť mi robí veľmi dobre. Keď nastali nečakané, pre mňa neskutočne ťažké chvíle, bez možnosti riešenia, namiesto kriku, či karhania, v našom dome ona bola tá, ktorá s chladnou hlavou, vecne a racionálne navrhla riešenie a nielen to... Veľakrát  to vlastne vyriešila za mňa. Prišiel deň jej sťahovania sa ku svojej mame, rozlúčili sme sa a mne ostalo ťažko. Slza, ktorá mi v ten večer stiekla po líci,  bola pre mňa prekvapením. Nezvyknem plakať často/ keď už, tak od zlosti, či od strachu - je jasné, že som dosť nevyrovnaný jedinec/, bolo mi smutno, chýbala mi a chýba mi vlastne stále. Keď si spomínam na deň, "na motívy Al Caponeho" z prvých spoločných chvíľ a porovnám to s našim dnešným vzťahom, nechce sa mi ani veriť, že to takto dopadlo. Dnes som šťastná, keď vidím na displeji mobilu  jej blikajúce meno "Mamina Anka", pretože viem, že ma chce počuť, že chce vedieť, ako sa máme, ako sa deťom darí v škole a kedy prídeme. Je to tak, som vďačná, že som si "svokru nezabila",  a že ju mám. Keby niečo, "cesnačka" sa predsa dá uvariť veľmi rýchlo :-).

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?