"A teraz roď !"

Autor: Martina Poničanová | 24.5.2013 o 18:31 | (upravené 24.5.2013 o 18:41) Karma článku: 11,82 | Prečítané:  1728x

Prišlo to skôr, ako sa plánovalo, zhruba o šesť, sedem dní. Zavolala som si "taxi", zavrela ateliér a čakala na ulici. "Taxikár"- manžel prišiel takmer okamžite, biely ako krieda a v poriadnom strese. Ja som bola naopak neštandardne pokojná a v hlave som  mala jasný plán. Ísť sa domov pobaliť, obtelefonovať najbližších, informovať nemocnicu, že sa blížim...

"Mami, volám ti, či teda ozaj chceš byť pri pôrode, lebo by sme sa zastavili pre teba...".
"Čóó?! Teraz? Veď máš termín až o týždeň!" čudovala sa moja "máti".
Samozrejme o pár minút naskočila do auta a telefonovala a telefonovala... Čo bolo fajn, pretože vlastne pripravila všetkých na akciu. Cítila som sa veľmi dobre, aj keď kontrakcie neboli najpríjemnejšie,  dali sa v pohode zvládnuť. Okrem toho, už som sa nevedela dočkať dcérky, a to bolo najintenzívnejšie.


Počas tehotenstva som čítala o mnohých pôrodoch, o tom aké je to krásne, aké je to strašné, ako to bolí alebo aké je to fajn... Takže názor som nemala, iba očakávania. Pamätám sa, ako mi mamina povedala : "Prosím ťa, len zbytočne nejač na celé poschodie, znervózňuje to a prekáža v sústredení, chceš predsa, aby všetko dobre dopadlo?" práve z nej prehovorila profesionálna deformácia. Jasné, že áno, okrem toho, jačať som nemala prečo, naozaj mi bolo fajn. Ihneď po príchode ma vyšetrili, popočúvali ozvy srdiečka, atd. a umiestnili ma na "Čakačku". Maličká izbička s dvomi posteľami, vedľa rovnako malej pôrodnej sály / bolo ich vedľa seba niekoľko/. Celé toto prostredie na mňa,  ale pôsobilo veľmi príjemne až útulne. Pripadala som si ako u známych, nie ako v nemocnici. Sestrička ukázala manželovi aj mamine "indiánsku metódu masáže pri kontrakcii", ako ju nazvala. Vždy počas kontrakcie mi zovretými päsťami z celej sily zatlačili na dva body v krížovej oblasti. Skutočne to pomáhalo, skoro úplne minimalizovalo bolesť. Pomedzi kontrakcie som sa mala dookola prechádzať so stojanom na infúziu. Vtedy, ale nastali menšie problémy, pretože manžel bol zjavne pod obrovským stresom a v rámci zúčastnenosti sa prechádzal so mnou, lenže opačným smerom. Takže mi neustále zavadil o hadičku a motal sa a motal. Zrazu mu prišlo zle...

"Choďte prosím radšej na chodbu, veď vás určite zavolajú, keď to príde. Mal by si radšej ostať von, vidím, ako ti je, mne to nebude vadiť...". Lenže, tým pádom mi odišli "maséri" a nikde som nevidela sestru. V malej neosvetlenej chodbičke pri "Čakačke" boli dvere s nápisom WC a ja, keďže som nevydržala,  a napriek zákazu zdravotníkov predsa len vypila trocha vody, pocítila som potrebu odľahčiť si. Pretlačila som si teda stojan s  infúziou cez úzke dvere /keďže som za posledných deväť mesiacov pribrala úctyhodných dvadsaťštyri kilogramov, úzke mi bolo všetko a všade/, vypínač som nenahmatala, ale prenikajúce svetlo z "Čakačky"  mi postačovalo. V tom nastala tma, až na pár malých svetlých bodov na stene predo mnou.


"To, čo tu stvárate? Chcete rodiť do misy?" ozval sa spoza mňa hlboký a dôrazný hlas. Obzrela som sa a zdvihla hlavu, tak,  že bradu som mala skoro rovnobežne s miechou. Bola neskutočná, vysoká, hlavou sa dotýkala zárubne na vrchu, rukami na boku. Jej impozantná postava "zhtla" svetlo z vedľajšej miestnosti.
"Som Inéz, no, nebojte sa moja, ale to nesmiete. Poďme, šup na sálu..."  chytila ma pod pazuchy a po stojačky ma preniesla cez "Čakačku" na sálu. Položila ma na stôl,  naklonila nabok a jednou rukou, väčšou ako som kedy videla,  naraz tlačila na celú moju krížovú oblasť.
"To bude dobré, moja..." prehovorila opäť pre mňa až nadprirodzeným hlasom. Bola úžasná, vážna, no dobro, ktoré z nej vyžarovalo bolo priam ohromujúce. Múdrosť, či skúsenosť z nej doslova sršali. Myslela som na to, že sa podobá na múdrych a uznávaných indiánskych šamanov, ktorí vždy  /aspoň vo filmoch/ vedia všetko. Keby mi v tej chvíli fúkla do tváre popol posvätného jazveca, švihla mi po čele orlím pierkom a zavelila :" A teraz roď!", tak by som určite rodila, hneď a bez debaty.


Tieto úvahy prerušil príchod môjho rodinného sprievodu a lekára, ktorý sa mi predstavil : "Som váš pôrodník, volám sa Počarovský, nebojte sa, všetko spolu zvládneme". Evidentne aj kvôli mojej prebujnelej fantázii, bolesti neboli ani zďaleka také hrozné. Dokonca som si na margo jeho priezviska a výzoru počas kontrakcií stihla v duchu pomyslieť : "To priezvisko je ozaj vhodné, vy ste asi "počarovali" mnohým rodičkám..." . Všetko prebehlo neskutočne rýchlo, zhruba za tridsaťpäť minút bola maličká na svete. Jediným rušivým momentom bol opäť manžel, ktorý síce nabral odvahu, ale od strachu mi svoju tvár stále odzadu pritláčal na tú moju.
"Dusíš ma..." vyhŕkla som priškrtene.
"Dusí sa, dusí sa!!!" začal kričať manžel.
"Nie. Ty si ma dusil, choďte si radšej sadnúť." povedala som do boku. Nikoho iného  ani namyklo, zrejme boli už zvyknutí. Maličkú som trasúcimi rukami pohladkala a už ju brali preč, rozlúčila som sa s rodinkou. Doktor bol veľmi milý, keď sa snažil nasmerovať moju pozornosť  mimo bolesť, ktorú mi musel nevyhnutne spôsobiť pri "zašívaní" . Opakoval asi päť viet o všemožnom využití hypermangánu, len zakaždým v inom štýle, či slovoslede.
"Pán doktor, viem, o čo sa snažíte, ďakujem. Ale vôbec to nepomáha, tak prosím len tíško a rýchlo šite..." zašepkala som. Usmial sa a naozaj dokončil prácu veľmi rýchlo.


Neexistuje krajší okamih v mojom živote ako, keď mi ráno konečne priniesli malú. A milé bolo aj to, že v dobe, keď k nám prišiel "boom" mien ako Šarlotka, Kiara, Christián, či Maximilián, našu izbu sestričky volali "slovenská", pretože ju okupovali drobci  Janko Slivka a Zuzka Poničanová. Každej rodičke by som priala zažiť presne takýto pôrod, viem, že som mala šťastie a som zaň vďačná, tak ako ďakujem aj všetkým, ktorí mi pri ňom veľmi pomohli.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?