"Žmýkate nás, chlapci, sem-tam dáka dievka...".

Autor: Martina Poničanová | 13.6.2013 o 17:54 | (upravené 13.6.2013 o 18:19) Karma článku: 20,99 | Prečítané:  2404x

"Počúvaj, a prečo ste sa dali na hospodárenie?  Veď ste mali stavebnú firmu, nie? Nešlo to?". "Nešlo, ako nešlo, roboty bolo dosť, ale nezaplatených faktúr za našu prácu, tiež. Skrachovali sme. Muž bol aj na antidepresívach. Ale to sa neopovážte nikde vykvákať. Predali sme, čo sa dalo a skončili na dávkach v hmotnej núdzi. Nemali sme z čoho platiť do fondu v nezamestnanosti, ledva sme poplatili odvody...

Nevyšla nám skoro žiadna podpora.V našom veku nás už zamestnať nechcú, a ak náhodou, tak za minimálnu mzdu alebo na polovičný úväzok. Pár rokov pred dôchodkom, nemáme nič. Na stravu by nám zvýšilo osemdesiatšesť eur, keď odrátam cestovné a inkaso. To nejde. Tak sme kúpili kravu, tri prasce, sliepky, kačky...Hanba, nehanba. Veď ste iste počuli...

No, čo? Celý deň makáme, ale máme čo jesť, veď aj vám spravím tvaroh, syr alebo si príďte pre mlieko. Muž sa s tým len ťažko vyrovnáva, ale, čo máme robiť?  Našťastie, nemáme dlhy, takže, keď si týmto pomáhame, dá sa to. Horšie to je každý mesiac na pošte, muž povedal, že tam už nepôjde, lebo ho zavrú. Stáli sme v rade, čakali na spoločných dvestoštyridsať eur. Pred nami mladý Róm, špinavý od hlavy po päty, smrdel močom a nejakou chémiou, trčal mu aj dáky sáčok z vrecka... Stále ho knísalo, občas cúvol, muž ma vždy zasunul za seba. Keď prišiel  konečne na rad, začal kričať, že ho o.......i, že je to menej a spustil po rómsky. Nebol schopný alebo ani nevedel,  podpísať šek. To by mi až tak nevadilo, ale viete, koľko dostáva mesačne on aj s prídavkami alebo čím ? Osemstotridsať eur . Muž obordovel, už mal spotené čelo, vedela som, že je zle. Poslala som ho rýchlo na vzduch. Cestou domov bol ticho ako pena. Až večer mi povedal: "Na toto sme robili ? Keby sme mali menej rokov, ihneď by sme odišli. Hocikde, všade je lepšie,  ako tu. Toto je spravodlivosť? Kedy ten robil? Alebo bude? Jeho štát podporí a nás nie? Keď si aj ja ožratý podpálim dom, tiež mi dá nový a zariadený? Nie!!!Čo sme my leniví darebáci?". Mal pravdu, aj mne to prišlo veľmi ľúto. A to nevie, že aj pri ostatných okienkach,  všetci mladému podobní, pochodili veru inak  ako my. Ale už je to jedno, šeky máme zaplatené a jesť máme čo, aspoň zatiaľ. A čo ty? Veľmi si pochudla?Nič neješ, či čo?".
"Nie, nevládzem ani jesť, keď prídem zo služby, som rada, že sa dokážem osprchovať a spím. Spím vlastne až do ďaľšej služby. Ak nemám seminár, na ktorom musím zbierať kredity, som v práci. Deti ma nútia dať výpoveď, nič so mňa nemajú. Ale to nejde, čo im nechám, hypotéku? Na dvadsaťštyri ležiacich pacientov sme dve, sanitár jeden, ale aj ten je teraz PN, vykĺbil si rameno pri prekladaní pacienta. Sme tam o hodinu, hodinu a pol dlhšie ako by sme mali. Ale nedá sa inak. Vážim teraz do päťdesiat kilo, ale denne dvíham šestnásť  ľudí s oveľa vyššou váhou. To je ďaľšia vec, nedokážem ich nechať len tak, sú na nás odkázaní. Dcéry sa zlostia, že nikoho nezaujíma, ako sa cítim ja, či vládzem, a tak. Nechápu to, robím to už vyše tridsať rokov. Nie je väčšie zadosťučinenie, ako keď vidím, že pacient, ktorý podľa prvej krutej prognózy, zrazu zaznamená zlepšenie, alebo,  a to sa stáva tiež, sa skoro úplne vylieči. Toto je tiež dôvod, prečo musím vydržať... Len keby som vládala do dôchodku. Ak sa predĺži dôchodkový vek, skapem tam... Od vyčerpania. Mladým ľuďom a rodinám budeme držať miesta, prečo by tu ostávali? Aj ja vyháňam deti preč. Pre tento systém som vyžmýkaná handra, ktorá melie z posledného, ale kým ťahá... Nevládzem doma, ale v práci sa musím prekonať, nie kvôli bezohľadným teoretikom, ale kvôli pacientom. Sú na tom aj tak horšie ako ja, ak sa usmievam ja, a im sa dá, tak sa usmievajú tiež. Takže, tak je to s mojou váhou, som rada, že ešte ťahám...".
"Prečo, prosím ťa neprídeš ku mne na masáž, hocikedy... Vlastne, radšej sa vyspi. No, veru ani ja nemám pre vás nič pozitívne. Tiež som v práci od rána do siedmej večer, ale som vďačná za každú jednu objednávku. Všetky tie certifikáty a kurzy, ktoré musím mať,  nás stáli veľa... Už tretí rok nie som schopná priblížiť sa k nule, nie to,  ešte k zisku. A minule som začula dačo o pokutovaní  malých živnostníkov za nízke ceny služieb v rámci únie. Neviem, či je to len návrh, alebo to už  prešlo. Ale ak hej, to je koniec. Aby som si udržala klientelu musela som znížiť ceny, aj tak mi niekoľkí odišli, a ešte mám dostať pokutu? A potom čo?Nemám na ňu, a keď zdvihnem ceny, neostane mi ani práca. Nechápem to, aký ma toto zmysel? Tu, na Slovensku nemáme, čo žrať, nie to, ešte sa snažiť vyrovnať krajinám s mnohonásobne vyšším príjmom. Každé ráno vstávam so strachom, či niekto nezruší termín...".

Zrazu sa obrátila na mňa : "Slečna, ak vám môžem poradiť, odíďte. Odíďte odtiaľto, čo najďalej. V tejto krajine, nie  je miesto pre obyčajného človeka. Verte mi, inak dopadnete ako my...".
"Prepáčte, že som počúvala, ale sedím hneď za vami, tak... Je mi veľmi ľúto toho, čo som počula.".
Autobus zabrzdil a ja som mala pred sebou dvadsať minút pešej chôdze, s plnou hlavou myšlienok. Neopúšťajú ma ani teraz. Toto, je podľa  mňa, tá správna vzorka obyvateľov, podľa nich by sa mali robiť štatistiky o "vzrastajúcej" životnej úrovni  na Slovensku. Zodratí,  vyčerpaní,  ustráchaní... Takí sú Slováci, ktorí vás zvolili, a zvolili aj znova... Stále verili, že sa to zlepší. Neviete sa dohodnúť ani na tom, kto, čo povedal. Kým vediete svoje žabo-myšie osobné vojny, práve takíto ľudia robia aj na vaše platy. Pokiaľ sa budete stále presádzať,  prebiehať zo strany do strany a nepustíte medzi seba, ideálne, namiesto vás, úplne nových, normálnych ľudí,  nezmení sa nič. A my ostatní? Teda konkrétne ja? Aj bez výzvy uvažujem o odchode, či úteku z tejto skorumpovanej a pre skutočných zločincov beztrestnej krajiny... Šialená zem, kde sa práca trestá , žinostníci sú na odstrel a vyhráva ten, kto má najmenej odpracovaných rokov, však?  Žmýkate nás, chlapci / "sem tam dáka dievka" / , bez hanby a chrbtovej kosti...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?