Staré dieťa, mladá starena...

Autor: Martina Poničanová | 20.6.2013 o 18:45 | Karma článku: 12,38 | Prečítané:  1415x

Keby sme sa nezoznámili ešte, kým mu jeho duševné zdravie slúžilo takmer na sto percent, asi by sa mi ho opatrovalo oveľa, oveľa horšie, ak vôbec... Starý otec môjho manžela, otec jeho otca, ktorý zomrel práve v čase, keď mal manžel aj s bratom okolo  dvadsiatky. V čase, keď je fajn mať vzor, radcu, či blízkeho, ktorý pomáha s usmernením mladej, výstrednej mysle, rozlietanej na všetky možné strany...

Napriek tvrdohlavosti, ktorou bol starký známy odjakživa, urobil pre svojich vnukov všetko, čo bolo v jeho silách, dokonca viac ako mnohí otcovia... Bol svedkom na našej svadbe, vtedy ešte stál úplne vzpriamene, hoci nohy ho už prestali pomaličky poslúchať, myseľ mal jasnejšiu ako väčšina z nás. Skoro do posledných dní si každodenne zapisoval do malých slovníčkov všetky príjmy i výdavky, hoci  niekedy išlo doslova o pár centov. Mimochodom, mladšia dcérka túto jeho "ekonomickú úchylku", nielenže zdedila, ale dokonca aj viac prepracovala. Svoje peniaze si nielen spočíta a zapíše, ale aj zráta koľko kusov,  z tej-ktorej bankovky, či mince vlastní, plus, a to je až neskutočné, celú  svoju hotovosť, zakaždým odváži na digitálnej kuchynskej váhe. Čo dodať? U nej by som si teda o úver žiadať nechcela...
No, určite aj vďaka tejto vlastnosti, starký postavil trojposchodový dom / čo už je dnes žiaľ viac nevýhodou/, vnukom pomohol  pri založení a zariadení stolárskej firmy, obom značne prispel na ich vlastné bývanie... Hoci, v čase, keď som bola novou nevestou ja, situácia už bola iná, predchádzajúce manželstvo, a určite aj nerozvážnosť mladosti, absorbovali väčšinu zo spomínaných "príspevkov", i napriek tomu som pociťovala voči tomuto starému človeku úctu, za to, čo pre svojich vnukov urobil. Okrem toho, obaja aj so starkou, kým žila, boli ku mne, a daľšej pravnučke, našej Zuzke, veľmi dobrí. Keď stará mama umrela, starký sa začal meniť /určite to súviselo aj s jej stratou, viem.../.  Obvinil ma, že určite umrela od tej polievky, ktorou som ju kŕmila na posteli,  pár dní pred smrťou. Neskôr, že ju  "nastopro" dorazila čokoláda, o ktorú ma sama požiadala, a tak... Proste, "bacha" na mňa. Teraz sa na tom smejem, no vtedy mi to nepadlo ľahko. Parkinson, typický tras rúk, oslabený prehĺtací reflex, výpadky krádkodobej pamäte, inkontinencia, vzdorovitosť, hašterenie, namýšľanie si situácií, ktoré sa nikdy neudiali, neustály vlčí hlad... 
To všetko prišlo  tak náhle, že sme s manželom ostali úplne zaskočení. Následne  sme so starkým absolvovali množstvo vyšetrení, na neurológii, ortopédii  i geriatrii. Nabalili mi dvanásť druhov liekov denne, ktoré však mali veľmi nepriaznivé  vedľajšie  účinky. Malátnosť, silné bolesti žalúdka, výrazný problém so stolicou, a hlavne, starký bol dosť často "mimo". Raz ráno mi odstrčil ruku s liekmi s tým, že vie,  že ho chcem otráviť,  že predsa  vidím, ako mu je z nich zle, a že už si žiadne nevezme. Nedal si dohovoriť. Čo mu už len "vrahyňa" môže povedať? Rezignovala som a s liekmi sme prestali  / okrem Goptenu a Lusopressu/. Kupodivu, ostal čulejší, žáludok sa ukľudnil. No,  o pár týždňov mi zas vyčítal, prečo som mu skryla lieky, o ktorých viem, že ho udržiavajú pri živote?! Nebola to sranda, každý deň, vlastne skoro každú hodinu bol iný. No vždy hladný, ale fakt vždy.
Keďže som dala kvôli nemu výpoveď v práci a bola s ním stále doma, každý deň mal navarené, okrem toho som mu ešte chodila pre obedy do miestnej jedálne, ktoré boli za symbolickú cenu, plus iné. Na raňajky, osem okruhov chleba vo vajci, na desiatu asi štyri-päť rožkov s  lekvárom, na prvý obed /ten z jedálne/ tanier polievky a hlavné jedlo.  Po dvoch hodinách, obed, ktorý som varila ja, príp.rezance s makom, tvarohom, grankom /to by jedol aj trikrát denne :-)/. Okolo piatej, olovrant, zase rožky s lekvárom alebo šunkou, a konečne večera. Vážil iba päťdesiatosem kilogramov, ale to, čo dokázal denne zjesť, a to neuveriteľne vyhladnuto, bolo asi dvakrát  viac ako my. Okolo druhej poobede sa vždy pomaličky odsunuli dvere do chodby na našom poschodí :
"Maťkáá?"/keď mal starký založené zuby/, "Mačkáá?" /keď ich nemal/...
"Nezedla by si rezance?".
"Starý otec, veď sme pred hodinou obedovali...".
"A s makom?".
"Nemám rada mak.".
"A s grankom?".
"Starý otec, veď som vám už vravela, že nemám rada sladké...".
"A malá?".
"Malá je v škole.".
"A keď sa vráti?".
"Tiež nemá rada sladké. Dobre, dobre, idem, za dvadsať minút prídem za vami...".
Tento scenár sme opakovali,  tak trikrát do týždňa. Podľa starkého som kupovala  zásadne chlieb "len na slnci opražený", ako  mi vždy povedal, bez ohľadu na druh.  "Šovkyňa misí mať vždy tuhie prsty" zas, keď mi neustále vypínal plynový kotol v januári...
"Starý otec, v dielni mám šestnásť stupňov, mám dva svetre a bundu, ale už mám skrehnuté prsty, neudržím ani ihlu...Okrem toho, pokazíte to, ak ja zapnem, a  vy vypnete. Prečo vôbec netemperujete? Takto sa predsa nešetrí.".
Zašlo to až tak ďaleko, že sme na našom poschodí  zavreli radiátory, kúpili krbovú pec na drevo a začali kúriť tak. To bola show...
"A načo vám to je? Veď to drevo len horí a horí! Horúčosť len tak bije do dverí!".
Či chcel, či nie, aj tak som mu vymaľovala izbu pri nás, nainštalovali sme mu poľohovateľnú posteľ, aby som ho mala aj v noci po dohľadom, keďže začal po nociach chodiť po dome, a následne aj padať.  Posledný rok sme toho nenaspali veľa, keď sme začuli : "Mačkáá, zle je!", ozaj bolo zle. Bežne  som  poldruha hodiny nadránom prezliekala periny, "savovala"  a dezinfikovala všetko, čomu sa "ušlo", z toho "zlého", kým manžel kúpal starkého...
"Ako ste spali, starý otec? opýtala som sa ho potom ráno.
"Ako, ako? No, bol by som dobre, keby si ma nebuntošila!" zašomral  "nevyspatý " starký.
Strašne rád počúval za dverami, proste zvyk. Bola u nás na návšteve moja kamoška a pre niečo sme sa veľmi rozčuľovali, vyhŕkla nadávku.
"Nenadávaj, prosím ťa, lebo starký počúva.".
"Čo by počúval? Ty si už paranoidná!".
"To ťažko. Počúvaj teraz. Starý otéééc?" opýtala som sa hlasnejšie, smerom k dverám.
"Nóó?" nesklamal ma, bol tam :-).
Keď za ním prišiel  kamarát-rovesník, či rovesníčka  a pochválil našu starostlivosť , vždy, ale ozaj vždy odvetil:  "Ale čoby? Ani len vodu mi nemá, kto podať...". Zamrzelo ma to najprv, ale potom som to už nebrala vážne. Keď však  mal svetlé chvíľky, bola s ním sranda, sedával pod jabloňou a dirigoval deti, konkrétne naše dve dcéry a švagrových dvoch synov.
"A to je vám treba, teľko tích detí?".
"A čo ich máme utopiť ako mačence?"
"Nó." ale smial sa pritom, a to som zbožňovala. Nádherné modré očká, ktoré boli väčšinou "pichľavé", vtedy doslova žiarili ako hviezdy. Zuzku naučil bicyklovať sa,  pásť kačky, oberali spolu malinky, proste, vedel byť veľmi milý.
"Starký, treba vám ešte niečo?" spýtala som sa ho večer, keď som ho ukladala do postele.
"Hlinu na tvár!" povedal s úškrnom.
"Jaj, starý otec, vy len sľubujete!" povedal mu manžel spoza môjho pleca. A starký sa smial, mal veľmi  rád čierny humor.
Zákonite však musel prísť deň, keď sa mu veľmi zhoršil zravotný stav, po dvoch týždňoch v nemocniciach, kde sme za ním chodili naozaj každý deň, umrel. V noci predtým som vstala, pootvárala obaly s novými bielymi košeľami, štyrikrát čisteným novým oblekom / do čistiarne som ho musela odniesť vždy, keď si bol starký istý, že už sa blíži jeho koniec/, otvorila krabicu od topánok s nápisom "DO TRUHLY". Znie to hrozne, ale starký mi ju už veľakrát predtým ukázal,  a vtedy som proste vedela, že tentokrát je koniec  naozaj tu. Košele som oprala, ráno vysušila a najkrajšiu vyžehlila. Pribudla k vešiaku s oblekom a kravatou, nad vyleštenými topánkami. Na obed sme dorazili na odd.dlhodobo chorých v Krupine. Rozplakala som sa už vo dverách, ešte som sa mu ani nepozdravila. Sestrička ma požiadala, aby som sa ukľudnila a až potom za ním išla. Trvalo mi to desať, pätnásť minút. Vošli sme dnu, starký mal oči úplne vyvrátené, dýchal len slabúčko. Sestra povedala,  že od večera nerozpráva a je  to už veľmi zlé. Sadla  som si k nemu a začala aj tak,  rozprávať ako predtým, čo sme robili, ako sa majú  deti...

"Prečo mu to rozprávaš? Už ťa nevníma." povedal manžel, ktorý však mal tiež oči plné sĺz.
"Vníma!" chytila som silno starkého za ruku, pobozkala ho na líce a šepla som :
"Ďakujem vám starký, ďakujeme za všetko..." stlačil mi ruku.
Vedela som, že ma počul. Neskôr som sa dočítala, že posledný zmysel, ktorý pri umieraní "odchádza" je práve sluch. Zhruba po pol hodine tichého plaču, som ho ešte raz pohladkala po líci a odišli sme. Desať minút po našom príchode domov,  mi zazvonil mobil. Starký umrel pár minút po našom odchode... No, už mi netiekli slzy. Rozlúčili  sme sa,  poďakovala som a povedala mu, že ho mám rada. To všetko bolo pre mňa dôležité vyriecť, tak aby to vedel, a to sa aj stalo.
Nikdy som nepoberala príspevok za opatrovanie, a ani na nás starký neprepísal dom, či iný majetok. Dedičské konanie prebehlo štandardne, podľa zákona o dedení najbližších príbuzných. Mnohí sa mi čudovali, že som za tie roky nežiadala  aspoň o  príspevok... Ja som však nechcela, aby mi starký vyčítal, že to robím  pre peniaze, a to by vyčítal v jeho "podozrievavých stavoch" určite. Mám čisté svedomie, viem, že som ho mala skutočne rada, ako viem aj to, že za jeho neskoršou nepríjemnou povahou bola staroba a ochorenia. Bol to dobrý človek, na ktorého nezabudnem. Nezabudnem na hviezdičky v krásnych modrých očiach...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?