Vydržal mnoho, doteraz. Bol smädný, smäd ho trápil už štyri dni. No nemohol chcieť piť, nemohol chcieť nič. Boli na tom aj horšie, iní, ...kamaráti.
Nedalo sa inak, vystrčil ruku, sklenená fľaša v nej...zaleskla sa na slnku. Nemec zbadal, nenaháňal sa. Skôr sa nudil. Každý deň, dva, stáli a naberali, brali, čo našli doma, čo neušlo.
Ďurko pustil, Nemec vzal. Nebolo treba slov. Smäd je všade rovnaký. Čakal dlho, myslel, že mu len vzal fľašu, len tak, napriek. No vrátil sa, Nemčisko, s plnou. Strčil mu ju späť do vagóna. Napil sa hltavo, lenže, nebol tam sám. Smädilo aj iných. Odstrčil hrdlo a chcel dať napiť ďalšiemu.
No ruka mu zvädla, obraz pred ním, hoci tmavý, už bol len krútiaca sa hrča. V hrdle mu horelo, akoby sa rozpadal v popol, hneď a zaraz. Padal, vnáral sa do tmy, nevidiac dno. A zrazu bolo tu, náraz ho zdrvil. Hodinky zarinčali, rozleteli sa na kúsky. Ach nie, to jediné, čo malo pre neho cenu... Kamaráti sa zohli k nemu, videl tváre, cítil mok v ústach i očiach, štípanie v nich. Kričali asi, nepočul.
Tma, zomrel, pomyslel si. Pretrel si oči, zamarilo sa mu, že je vo fabrike, v dielni. Alebo už v pekle? Vykrivené ozubené kolesá ho nenechali zaháľať. Peklo, či nie, bol naučený robiť. Nech bol kdekoľvek, robotu si zastane. Naťahoval sa, nivočil, pri obrovskej pružine div neskapal...V zápätí začul tikot, zvuk, dôverne známy.
Zavrel a otvoril oči...opäť. Ešte stále kričali, ale už ich počul : " Ďuro, Ďuro, ty si sprostý! Kto by pil od Nemca?! Žiješ, tu si! Na, na, to je naša!". Domáca, vypália mu zrak, dobráci, ako mu lejú po celej tvári, mihlo sa mu mysľou.
Povolil zovretie dlane, boli tam, celé a tikali...
Liali do neho ešte pár dní, vystrábil sa. Keby tí vedeli, čo bude... Od Nemca si už piť, ani jesť nevzal, nikdy.
Ani na svadbe vnučky " na západe", mal svoje...
